Menová reforma roku 1953
V dejinách štátu býva zriedkavosťou, aby sa v priebehu ôsmich rokov uskutočnili dve menové reformy. V povojnovom Československu sa tak stalo roku 1945 a potom roku 1953.
Odpoveď sa skrýva v celkovej koncepcii hospodárskej politiky po roku 1948, v strategickej orientácii na budovanie Československej republiky ako strojárskej veľmoci prostredníctvom politicko-mocenských a administratívnych direktív, a nie rešpektovaním prirodzeného vývoja. Presadila sa koncepcia budovania ťažkého strojárstva a výstavby nových hút ako prioritných na úkor ostatných odvetví, z ktorých najmä poľnohospodárstvo slúžilo ako zdroj pracovných síl a finančných zdrojov.
Paradoxom bolo, že napriek vysokému tempu priemyselnej výroby ekonomika strácala schopnosť plniť svoje spoločenské úlohy a zabezpečovať potreby obyvateľstva. Skôr naopak: časté poruchy v zásobovaní a v lístkovom prídelovom systéme na základné životné potreby odkrývali nekoncepčnosť vtedajšieho modelu. K rýchlemu vyčerpaniu krajiny výrazne prispela militarizácia celého hospodárstva, budovanie veľkej armády a veľké investičné výdavky na zbrojenie nielen vlastného vojska, ale aj armád vtedajšieho sovietskeho bloku. Efektívnosť, rentabilita a ďalšie prirodzené priority ekonomiky stratili svoj význam. Bolo iróniou, že na suroviny chudobné Československo v dôsledku jednostranného preferovania ťažkého priemyslu investovalo v rokoch 1950 - 1953 veľké sumy práve do prieskumu, ťažby a úpravy železných rúd. Predchádzajúce väzby na kapitalistické štáty sa porušili a dodávky zo Sovietskeho zväzu (ZSSR) pokryli iba časť potrieb.
Poslanie sovietskych špecialistov
Roku 1952 vykazovala čs. ekonomika mnohé znaky vojnového hospodárstva a krajina sa ocitla na pokraji krachu. Vládnuca garnitúra si túto skutočnosť uvedomovala, no v podmienkach vrcholiacej studenej vojny nemala odvahu vzoprieť sa Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi. Pripravovala teda rozsiahle ekonomické opatrenia, ktorými by získala nové finančné zdroje. Jediné východisko našla v skromných zdrojoch občanov, na ktoré siahla novou menovou reformou, pripravovanou od leta 1952.
Dňa 22. augusta 1952 sa vláda ČSR obrátila na Stalina s prosbou, aby vyslal skupinu sovietskych špecialistov, ktorí by pomohli pri príprave menovej reformy a zrušení lístkového prídelového systému. Sovietske vedenie rozhodlo vyslať na zhruba dva mesiace šiestich špecialistov na čele s námestníkom ministra financií I. D. Zlobinom. Špecialisti mali posúdiť ekonomické a finančné otázky, ktoré zaujímali čs. vládu, a stanoviť kurz novej čs. koruny k sovietskemu rubľu. Prirodzene, že poslanie sovietskych expertov malo širšie súvislosti a neredukovalo sa len na pomoc čs. vláde, ako sa uvádzalo v uznesení Ústredného výboru VKS (b) k žiadosti čs. vlády. Uznesenie expertom uložilo, aby o svojich poznatkoch o stave čs. ekonomiky v prvom rade informovali sovietske vedenie a čs. vláde neposkytovali žiadne informácie či odporúčania. Toto právo si vyhradilo politbyro. Menová reforma sa teda pripravovala v ZSSR. Z odbornej stránky ju viedol Zlobin, ktorý predtým pripravil peňažnú úpravu v Bulharsku a Rumunsku, a tak hlavné princípy reforiem vo všetkých troch krajinách boli analogické. Dňa 27. novembra 1952 sa prezident republiky Klement Gottwald a predseda vlády Antoním Zápotocký obrátili na Stalina so žiadosťou, aby sa v Sovietskom zväze vytlačili nové čs. bankovky a vyrazili mince. Príprava reformy získala konkrétnu podobu za veľmi prísnych informačných bariér. Napriek tomu na verejnosť prenikli správy o výmene peňazí. Najvyšší čs. predstavitelia však rezolútne popierali, že sa pripravuje nejaká výmena peňazí. Menová reforma vstúpila do platnosti 1. júna 1953. Zároveň sa zrušil lístkový prídelový systém, v ktorom až 80 % obyvateľov nakupovalo základné životné potreby za stanovené ceny.
Znehodnotenie peňazí
Menovú reformu brali prostí ľudia ako krivdu a veľmi dlho sa s ňou vyrovnávali. Vidieť to z tisícok listov, ktoré občania adresovali prezidentovi Antonínovi Zápotockému a ďalším vládnym činiteľom. Okrem zrušenia viazaných vkladov, ktoré prepadli v prospech štátu, hlavnú nepokojnosť vyvolalo znehodnotenie peňazí. Rodina si mohla na jedného člena vymeniť maximálne tristo korún v pomere 5 : 1, zvyšok peňazí v hotovosti sa menil v pomere 50 : 1. Peniaze uložené v sporiteľniach sa vymieňali diferencovane, podľa výšky vkladu, v pomere 5 - 10 : 1.
Obyvateľstvo na Slovensku predložilo v hotovosti na výmenu 11,5 miliardy korún, za ktoré dostalo 422 103 miliónov nových korún, a 2 miliardy boli uložené v sporiteľniach. V priemere vymenil slovenský občan 3 329 starých korún za 121 nových, teda takmer o dve tretiny menej, ako bola horná hranica. K tomu treba ešte dodať, že z 3,4 milióna občanov takmer stotisíc mohlo meniť svoje peniaze iba v pomere 50 : 1. Bol to výsledok triednej politiky voči tzv. vykorisťovateľským živlom, ako sa vtedy označovali bývalí podnikatelia, živnostníci či majetnejší roľníci. Mnohé dobové pramene však uvádzajú, že často to postihlo malých roľníkov, ktorí pre neplnenie povinných dodávok štátu mohli meniť svoje peniaze iba v pomere 50 : 1. Z týchto príčin sa prezidentovi Zápotockému sťažovali roľníci zo Zázrivej, z Heľpy a viacerých obcí východného Slovenska. Znehodnotením peňazí mnohí zamestnanci prišli o celoživotné úspory, roľníci o výsledky niekoľkoročnej práce. Z dobovej dokumentácie možno uviesť napríklad sťažnosť učiteľa M. Š. z Hlohovca, že za životnú poistku, na ktorú šetril zo svojho nízkeho platu celý život, dostal po výmene peňazí 148 korún. Roľníci, ktorí odpredali dobytok štátu po 15. máji 1953, dostali pri prepočte kurzu 50 : 1 za kus dobytka 50 - 70 korún. Ďalšiu veľkú skupinu obyvateľov, ktorej sa mimoriadne dotkla menová reforma, tvorili tí, ktorí si zobrali pôžičku na výstavbu domu, dostali ju ako odškodné za vojnou zničený dom alebo v dôsledku zabratia pozemkov na výstavbu vodných priehrad. Po výmene peňazí občania adresovali štátnym orgánom prosby o opravu kurzu či o dodatočnú výmenu. Listy A. Zápotockému sa začínali zvyčajne slovami: "Dúfam, že ma pochopíte, veď sami pochádzate z nás robotníkov..." Lenže smernica č. 196/1953 úradnej vyhlášky o menovej reforme nepovoľovala žiadne výnimky, a preto všetky tieto prosby - hoci oprávnené - úradné miesta striktne zamietali. Peniaze nevymenené v dňoch 1. - 4. júna mali už iba numizmatickú hodnotu. Menovou reformou roku 1953 získal čs. štát zhruba štyri miliardy nových korún. Doplatil na ňu predovšetkým radový občan, ktorý po skúsenostiach s výmenou peňazí roku 1945 držal peniaze radšej doma. Pomerne dlho trvajúcu nespokojnosť sa Antoním Novotný usiloval eliminovať novou ideologickou ofenzívou: ťažením proti sociáldemokratizmu. Pokladal sa zaň takmer každý prejav nespokojnosti.
Menová reforma 1892
2. augusta 1892. Zákonom č. XVII./1892 uhorská vláda zaviedla korunovú menu - zlaté grajciare nahradila korunami a haliermi.
Povinnosť počítať a bilancovať v korunách sa zaviedla 1. januára 1890. Platobné vzťahy v reálnom živote ešte dlho komplikoval rokmi zakorenený zvyk obyvateľstva rátať všetko na zlaté.
Niekoľko užitočných rád na čistenie mincí
Niektorí zberatelia - numizmatici majú niekedy problém, ako vyčistiť svoje zbierky. Vždy však dodržujte jedno hlavné pravidlo. Ak ste numizmatický laik, zbytočne sa nepúšťajte do chemického alebo mechanického čistenia mincí, hlavne vtedy, pokiaľ mince chcete predať či darovať. Mali by ste čistiť iba mince, ktoré si chcete ponechať. Každý zberateľ uprednostňuje, ak si svoju zbierku vyčistí sám, avšak uprednostňujú sa mince s originálnou ušľachtilou patinou.
Špina z mince sa dá obyčajne odstrániť obyčajnou teplou vodou, prípadne mydlom. Iba vyčistením sa však nezvýši zachovalosť mincí. Odstráni sa iba nečistota z jej povrchu. Zachovalosť sa neposudzuje podľa odstránenej špiny ale podľa jej celkového vzhľadu. Vyčistená minca je však príťažlivejšia hlavne pre numizmatikov začiatočníkov. Ak sa rozhodnete mincu čistiť, majte na pamäti, aby ste ju mechanicky nepoškodili. Špina sa dá odstrániť, po niekoľkých desaťročiach možno zmizne aj nepríjemný lesk po neodbornom chemickom čistení medenej mince, ale škrabance po hrubej kefe zostanú naveky. Ak železná minca po neodbornom čistení začne hrdzavieť, tiež sa s ňou môžete rozlúčiť. Nečistite mince za každú cenu. Hnedá ušľachtilá patina na medených minciach je napríklad omnoho viac oceňovaná, než keď sa minca leskne v dôsledku neodborného čistenia. Čistiť by sa mali iba tie mince, ktorú sú veľmi ušpinené a zašlé (sú začadené, majú zelenkavý povrch a pod.) alebo sú napadnuté zinkovým morom. V ďalších číslach Panorámy nájdete rady na čistenie jednotlivých mincí podľa materiálu, z ktorého je vyrobená. Názor, že v zbierke by mali byť iba čisté mince už dnes neplatí. Často je lepšie mincu nečistiť, než ju neodborných čistením poškodiť. Niektoré moderné mince nie je potrebné čistiť vôbec.
V zásade rozlišujeme čistenie mechanické (napr. odstraňovanie nečistôt vodou štetcom, čistenie handričkou, gumovanie nečistôt a pod.) a čistenie chemické (mydlo, kyseliny, saponáty, zubná pasta, použitie špeciálnych prípravkov na čistenie kovov). V niektorých prípadoch sú obe metódy kombinované (ak čistíme Sidolom odstraňujeme nečistoty handričkou, na ktorú sme prípravok naniesli). Ďalším typom čistenia je čistenie pomocou ultrazvuku. To sa odporúča na všetky kovy, ale pre malé skúsenosti sa odporúča použiť iba na bežnejšie mince.
Ak sa rozhodneme čistiť mince, mali by ste v prvom rade použiť obyčajnú teplú vodu. Mincu vo vode často stačí iba "vykúpať", prípadne niekoľko minút močiť. Ak špina nepustí, použite mydlo. Často stačí namydliť ruky a v nich mincu trieť. Nakoniec je potrebné vždy mincu poriadne opláchnuť a vysušiť (handričkou, prípadne fénom). Veľmi dobre sa dajú mince čistiť hubkou na riad. Na stranu s hubkou naneste mydlo a druhou stranou, s umelohmotnými drôtikmi, môžeme čistiť zanesené miesta. Takto povolí aj nános medenky, ktorý ostáva iba pri ručnom umývaní.
Zlaté mince
Zlato je celkom odolné voči korózii a zlaté mince sa navyše vyskytujú prevažne v dobrej zachovalosti. Obyčajne stačí zlatú mincu omyť v teplej vode. U zlatých mincí sa však môže vyskytnúť problém, ako odstrániť nepríjemné červené škvrny vzniknuté na minci pôsobením žiarenia. Pre tento prípad sa odporúčajú špeciálne postupy založené na špeciálnom luhovaní mince v kyseline.
Strieborné mince
Najskôr vyskúšajte teplú vodu, prípadne mydlo. Pokiaľ to nepomôže, použite niektorý z nasledujúcich spôsobov:
- použite detskú zubnú pastu. Naneste ju na handričku a mincu v ruke vyčistite. Je to však už chémia, takže postupujte opatrne.
- osvedčený a starý postup čistenia strieborných mincí je vcelku bezpečný. Do sklenenej alebo umelohmotnej misky vložte mince potom ich zalejte roztokom kyseliny citrónovej približne v prírodnej koncentrácii (môže byť aj trochu silnejší roztok, veľký vplyv na rýchlosť čistenia však nemá). Takto nechajte mince ležať niekoľko dní. Obyčajne stačia dva alebo tri dni. Odporúča sa roztok raz až dvakrát denne meniť. Kyseline môžeme v záverečnej fáze pomôcť mäkkou handričkou.
- miesto kyseliny citrónovej sa dá s úspechom odporúčať aj obyčajný 8-percentný ocot (8-percentná kyselina octová).
- alternatívou je rovnako opakovaná kúpeľ mince v alkohole. Pozor! Nikdy nečistite v kyseline či alkohole spoločne strieborné mince s rôznym pomerom striebra a obyčajného kovu. Pri chemickom čistení sa z mince niekedy uvoľňujú zvyšky mede, ktoré môžu takéto mince naopak znečistiť. Preto mince čistite buď jednotlivo, alebo spoločne iba vtedy, ak sú mince rovnaké.
Pri medi platí viac než pri ostatných kovoch, že jediným bezpečným spôsobom čistenia by mala byť teplá voda. Platí zásada, že by sa pri čistení mincí nemala zničiť originálna, tzv. ušľachtilá patina. Stará medená minca by mala mať práve vzhľad starej mince. Od ušľachtilej patiny (hnedá, či modrozelená okysličená vrstvou kovu) musíme odlišovať patinu neušľachtilú, napr. hubovitú medenku, ktorú by sme zas na druhej strane z mince mali vždy odstrániť. Okrem teplej vody je možné v špeciálnych prípadoch použiť nasledujúce postupy čistenia:
- pri veľmi zašlých mincí a inak takmer bezcenných, sa dá na koróziu či na medenku použiť mäkká zubná kefka, prípadne s málo agresívnou zubnou pastou. (Vyskúšajte však vždy na bezcennej minci);
- pri zaručene úplne bezcenných mincí použite pokojne chémiu (sidol, neoxid a pod.), ale je to na vlastné riziko. Medená minca by a nikdy nemala lesknúť ako zlato;
- najjednoduchšou metódou reštaurácie mince staré medené mince bývajú často ošúchané, že ich popisy sú úplne nečitateľné niekedy pomôže jednoduchý trik stačí mincu položiť na rozohriaty kov, či nahriať nad sporákom detaily mince vystúpia z povrchu a minca je tak ľahšie čitateľná. Túto metódu opäť používajte iba pri takých minciach, ktoré sa už inak nedajú určiť. Niekedy je však minca až tak ošúchaná, že už nepomôže ani oheň. Nad plameňom sporáku či na sporáku však môže dôjsť k nežiaducemu zafarbeniu mince. Takže opäť sa rozhodujte opatrne.
Z rady mincí vyrobených zo zliatiny medi a ďalších kovov trocha vybočujú mince bronzové. Bronz je zliatina mede a cínu. V kvalitnom bronze prevažuje vyšší podiel medi a také mince sa potom čistia rovnako ako mince medené. Pri minciach vyrobených z nekvalitného bronzu s väčším obsahom cínu však môže nastať dosť nepríjemná oxidácia (tzv. "zelená rakovina" bronzu), ktorá je obdobou "cínového moru". Proti rakovine bronzu sa bojuje veľmi ťažko pri lacnejších kúskoch skúste podobný potup ako v prípade "ochorenia" mince cínovým morom. Osvedčilo sa zahriatie "nakazených" mincí vo vode na bod varu a ich nasledovné usušenie pomocou mäkkej handričky a fénu.
Na staré bronzové mince je potrebné použiť špecializované archeologické vybavenie a nie chemické čistidlá. V žiadnom prípade nepoužívajte chémiu na antické mince.
Mince zo zinku
S mincami zo zinku máme často jeden nepríjemný problém biele škvrny na minciach, tzv. mor alebo "biela nemoc" tieto škvrny sa rovnako ako klasická hrdza vplyvom vonkajšieho prostredia a postupom času rozširujú.
Osvedčené metódy na čistenie sú dve. Mince, ktoré sú zachované horšie ale majú biele škvrny, vylúhujeme v roztoku jedlej sódy a vody a potom ju vyčistíme handričkou. Avšak musíme dať pozor, lebo tento spôsob je veľmi nebezpečný. Mincu lúhujeme maximálne 10 minút a po vyčistení ju dobre utrieme a veľmi dobre opláchneme mydlovou vodou. V žiadnom prípade túto metódu nepoužívajte na vzácne mince. Avšak týmto spôsobom čistenia zmiznú biele škvrny a potom sa už väčšinou ani nevytvoria. Druhý recept je už šetrnejší. Zinkovú mincu potrite olejom na šijacie stroje alebo olejom na zbrane a potom ju trite medzi prstami, alebo handričkou mince potom zostane v dobrom stave po dlhý čas. Odporúčame však metódy čistenia vyskúšať na menej cenných minciach.
Hliníkové mince
Ide väčšinou o bežné a často bezcenné mince, preto na tieto môžete vyskúšať čokoľvek aj chémiu (napr. sidol). I tak to väčšinou nepomôže. Väčšinou sa oplatí mechanické odstránenie špiny a umytie mydlom a teplou vodou. Inokedy pomôže opäť obyčajná mäkká guma, ale tá môže zanechať na mäkkom hliníku stopy.
Železné a niklové mince
U bežnejších mincí opäť použite chémiu, vzácnejšie vyčistite mydlom a vodou. Nikel ale vydrží dosť veľa, železo zas obyčajne dosť "zájde" a často hrdzavie. Našťastie v prípade železa sa opäť jedná iba o málo cenené mince. Avšak pozor, existujú aj výnimky.
Cínové mince
Cín nie je našťastie veľmi rozšírený na výrobu mincí. V 19. storočí sa z neho však vyrábali drobné ľudové medaile, existujú však aj dosť vzácne cínové mince. Čistenie cínových mincí má tiež svoje špecifiká. Pri zašpinených cínových minciach sa tiež odporúča osvedčený recept mydlo a voda. Veľký problém nastane, keď je minca napadnutá tzv. "cínovým morom". Ten je chemického pôvodu a ak sa dostane na cínový predmet do prostredia s okolitou teplotou pod 18 °C alebo nad +160 °C, mení štruktúru a kov sa zmení na biely prášok. Pozor, cínový mor je nákazlivý. Neprechovávajte preto nikdy spoločné nakazené mince s inými cínovými predmetmi.
To platí v trochu obmedzenej miere aj pre nazelenalú neušľachtilú patinu bronzových mincí, ktorá je medzi numizmatikmi známa ako "zelená rakovina".
Odporúča sa nakazené kusy úplne oddeliť, prípadne zavrieť do igelitového vrecúška. A ako bojovať proti cínovému moru? Literatúra uvádza rôzne metódy založené na zahrievaní či vyvarovaní mince v roztoku obsahujúcom dekalcifikačné látky. Niektoré pramene uvádzajú napr. dvojpercentný roztok kyseliny soľnej.
Olovené mince
Našťastie, ani olovených mincí nie je mnoho. Existujú však dobové falzifikáty z olova alebo jeho zliatin. Nezhrdzavené olovo sa čistí opäť vodou a mydlom. Avšak neexistuje žiadna dostupná metóda na vyčistenie zhrdzavených olovených mincí. Preto sa odporúča ich ponechanie tak, ako sú. Čistením sa zhrdzavená minca môže úplne zničiť.
Československá menová reforma v roku 1953
Veľkou peňažnou lúpežou je nazývaná menová reforma z roku 1953, v ktorej sa Komunistická strana Československa (KSČ) pokúšala o nápravu ekonomiky. Všetkých občanov československa pripravila o úspory. Krajinu zachvátila vlna protestov, stávok a demonštrácií. Nasledovalo zatýkanie a veznenie nespokojencov.
Menovými opatreniami chcel komunistický režim riešiť rastúce problémy v zásobovaní, vyvolané prestavbou priemyslu a úpadkom násilne kolektivizovaného poľnohospodárstva. Reformu tajne pripravoval od polovice roku 1952 za pomoci Sovietskeho zväzu. Zainteresovaní odborníci (organizátorov prvých prípravných krokov bolo asi 10) pracovali v prísnej izolácii, niekedy aj mimo územia republiky.
V sobotu 30. mája Ústredný výbor KSČ a Národné zhromaždenie schválili návrh na zrušenie viazaného trhu a na prevedenie menovej reformy. Prejav prezidenta republiky súdruha Antonína Zápotockého bol prerušovaný búrlivým súhlasným potleskom. Pri obidvoch jednaniach v prísne strážených budovách mal hlavný prejav predseda vlády Viliam Široký, ktorý vysvetlil dôvody reformy: "Existencia nadbytočného množstva obeživa v rukách obyvateľstva predstavuje neovládateľnú časť kúpnej sily." Prakticky to isté zopakoval popoludní v rozhlasovom prejave: "Od teraz bude kurz našej koruny pevne zviazaný so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete", oznámil verejnosti. Potom sa zišla vláda, ktorá jednohlasne schválila zrušenie lístkového systému, prevedenie peňažnej reformy, nové maloobchodné ceny, dôchodky, sociálne dávky...
Správu o menovej reforme si mohli ľudia prečítať aj na druhý deň v novinách (vtedy vychádzali aj v nedeľu) Aj keď sa o možných zmenách medzi ľuďmi špekulovalo už dávnejšie, nečakané oznámenie vlády o peňažnej reforme bolo šokujúce, pretože až do posledných májových dní prezident Antonín Zápotocký uisťoval národ, že "naša mena je pevná a menová reforma nebude".
Menová reforma z 30. mája 1953 nielenže hrubo narušila dôveru obyvateľov k štátnej moci, ale znamenala aj zavedenie papierových peňazí s neúčelnou hodnotovou skladbou (3- a 25-korunáčky), vzdialených domácej výtvarnej tradícii. Navrhli ich grafici moskovskej ceninovej tlačiarne GOZNAK Sergej Akimovič Pomanskij a Jurij Ivanovič Sokolov. Štyri až päť týždňov, ktoré mali na spracovanie návrhov siedmich platidiel, a motívy určené pražským Ministerstvom financií, im neumožnili hľadať samostatné výtvarné riešenia, hoci aj v rámci umeleckej školy, ktorej patrili. Preto použili priestorové riešenia starších sovietskych platidiel a cenín. Vzorom štátoviek po 1, 3 a 5 Kčs boli sovietske 1-, 3- a 5-rubľovky z roku 1922, líce 3-korunáčky je zjednodušená variácia storubľovej obligácie z roku 1952, líce 25-, 50- a 100-korunáčky je inšpirované lícom 3-rubľovky z roku 1938, ruby týchto bankoviek sú riešené podľa storubľovky z roku 1947. Líce 10-korunáčky má spoločné prvky s československou korunovou poukážkou z roku 1944 a s rumunskou 10-leiovkou, ktorú v GOZNAKu tlačili roku 1951. Rub 10-korunáčky vznikol zjednodušením líca 50-rubľovky z roku 1947. I keď GOZNAK je tlačiareň, v ktorej vzniklo viacero technicky pozoruhodných bankoviek s originálnymi ochrannými prvkami, v takom krátkom čase nemohol zabezpečiť technickú úroveň, ktorá by zodpovedala pomerne vysokej kúpnej sile nových československých papierových peňazí. Preto predstavujú len v daných podmienkach dosiahnuteľné maximum a zrejmé provizórium.